HOKEJ.sk HOKEJ.sk

Trpký koniec veľkého šampióna. Srdciar Bicek skončil bez fanfár
zdroj: Jiří Bicek (foto jäzva)

Trpký koniec veľkého šampióna. Srdciar Bicek skončil bez fanfár

Keď schádzal útočník Jiří Bicek 17. septembra z banskobystrického ľadu s bolestivým výrazom tváre, nemohol nikto tušiť, že mal na sebe hokejový dres naposledy. Tridsaťdeväťročný víťaz Stanleyho pohára z roku 2003 sa pustil do procesu liečby a všetko nasvedčovalo tomu, že do Vianoc bude späť v zostave „Oceliarov“.

a
Jiři Bicek a Ladislav Nagy (foto jäzva)

Pätnásteho decembra však vedenie HC Košice vydalo krátku správu: Dlhodobé zdravotné problémy mu neumožnili plnohodnotné zaradenie do zostavy "oceliarov" ani po niekoľkých mesiacoch. Vzhľadom na to, že Jirko nie je hráčom pre nižšie formácie, v ktorých u nás pravidelne dostávajú priestor mladší hráči, rozhodol sa košický klub so svojím krídelníkom spoluprácu ukončiť a umožniť mu tak získanie angažmánu v klube, v ktorom dostane priestor a úlohy podľa svojich predstáv.“

Ako sa neskôr ukázalo, išlo o hokejové parte útočníka, ktorý sa do košického dresu vrátil pred sezónou 2013/2014 po dlhých rokoch strávených v zahraničných súťažiach. V rokoch 2014 a 2015 získal dva majstrovské tituly, ktorými nadviazal na premiérový zo sezóny 1995/1996. V najvyššej slovenskej súťaži odohral celkovo 421 zápasov, v ktorých strelil 114 gólov a pridal aj 154 asistencií. Slovensko reprezentoval na majstrovstvách sveta v rokoch 1997 a 2009.

O skúsenom útočníkovi bolo od rozviazania kontraktu s HC Košice dlho ticho a keď sa teda objavil v pozícii hosťa na akcii Slovenského olympijského výboru, nemohli sme ho nepožiadať o rozhovor...

Jirko, aký je váš vzťah k olympiádam? Zvyknete sledovať televízne prenosy?

Je to raz za štyri roky a hlavne zimné olympiády boli pre mňa ako pre hokejistu vždy veľmi atraktívne. Aj teraz sa teším na prenosy z hokejových zápasov, z lyžovania či biatlonu. Palce budem držať samozrejme našim športovcom. Sme malá krajina, ale verím, že nejaké medaily získame.

Do Pjongčangu vycestoval aj váš švagor Ladislav Nagy. Hovorili ste spolu o olympiáde?

Ja som mu to v prvom veľmi želal. Laco mal veľkú smolu, keď mu ušli dve olympiády pre zranenia. Hovorili sme o tom a viem, že sa na to veľmi teší. Olympiáda predstavuje pre každého športovca vrchol kariéry. Teším sa teda aj za neho.

Požiadali ste ho, aby vám niečo priniesol?

Niečo určite prinesie, ale najkrajšie by bolo, ak by to bola medaila. Hlavne som mu však vravel, aby si to tam užil a aby sa pozrel aj na iné športy. Takéto podujatie je predsa len raz za život a nepodarí sa to každému.

Poďme však k vám. S Košicami ste sa rozlúčili pomerne v tichosti a záhadne. Ako to vlastne bolo?

Nechcem sa v tom veľmi pitvať, pretože ja nie som človek, ktorý by v takýchto prípadoch išiel s vecami na bubon a vyplakával. Priznávam, s HC Košice sme sa nerozišli tak, ako by som si to želal. Za seba môžem povedať, že som pre Košice odovzdal vždy sto percent a takýto spôsob rozlúčky s materským klubom bol pre mňa sklamaním a prekvapením. Naozaj sa však v tom nechcem veľmi hrabať.

b
Jiří Bicek (foto jäzva)

Prestupové obdobie je uzavreté a táto sezóna sa pre vás skončila. Čo bude ďalej?

Táto sezóna je pre mňa pasé a vyzerá to tak, že ďalšie už nebudú. Celý život som chodil po svete a kariéru som chcel ukončiť doma. Zažil som tu krásne roky a za tých posledných päť rokov sme získali tri zlaté a jednu bronzovú medailu. Keď som sa sem vracal, tak som túžil po zlate a bolo z toho double. Aj v tejto sezóne som chcel pomôcť Košiciam k cennému kovu. Skončilo sa to však predčasne. Nie som nahnevaný, skôr som smutný.

Budete sa v lete pripravovať na novú sezónu? Alebo je koniec definitívny?

Pripravovať sa budem už len preto, aby som nepribral a aby som stíhal behať za malým synom. Na 99,9 percent to však bola moja posledná sezóna.

Ako by ste teda v krátkosti zhodnotili svoju kariéru?

Začínal som v Košiciach a v šestnástich rokoch som hral prvýkrát extraligu. A hneď bol z toho majstrovský titul a titul nováčika roka. Neskutočný štart kariéry! Z Košíc som potom išiel na draft, prišli majstrovstvá sveta do 18 i 20 rokov. Zažil som si toho veľmi veľa a precestoval som celý svet. Vďaka hokeju som stretol super ľudí, s ktorými sme stále kamarátmi. Vrcholom bol samozrejme zisk Stanleyho pohára, ale pre mňa to boli skôr skúsenosti, ktoré som mohol zúročiť neskôr. Skvelé boli majstrovstvá sveta, veľmi rád spomínam na majstrovský titul s fínskou Jyväskylä. Sezónu som tam vtedy nemohol dohrať pre dĺžku kontraktu, no ich kapitán mi napriek tomu priniesol na majstrovstvá sveta zlatú medailu. S hrdosťou však budem spomínať aj na všetky košické medaily, pretože ja som stále vravel, že som sa chcel vrátiť domov ešte v čase, kedy nebudem za zenitom.

IMG_6397
Jiří Bicek (foto jäzva)

V rámci hokejovej verejnosti bude vaše meno navždy spájané so Stanleyho pohárom, ktorý ste priniesli na Slovensko ako prvý v histórii. Aké to vtedy bolo?

Bolo to krásne a pripomína mi to majstrovský prsteň, ktorý mám doma. To je však iba materiálna vec a najviac si cením tie krásne spomienky. Bolo krásne naplniť košické centrum ľuďmi a cítiť nadšenie ľudí. Samotný zisk Stanleyho pohára mi dal aj obrovské skúsenosti. Zažil som to, ako sa pripravujú najväčšie hviezdy NHL na kľúčové zápasy play-off. Zažil som s nimi oslavy. To mi už nikto nevymaže s pamäti a ak pri hokeji zotrvám, tak to môžem ešte stále zúročiť.

Súčasťou tímu New Jersey boli vtedy legendy formátu Martina Brodeura či Scotta Niedermayera. Na koho spomínate najradšej?

Všetko to boli vynikajúci hráči a špecifické persóny. Osobne som však najviac vychádzal s Rusom Mogiľným a najviac ma prekvapil Joe Nieuwendyk. Bol to stopercentný profesionál a pred siedmym zápasom finále konferencie si ku mne sadol a opýtal sa ma, či sa bojím. Povedal som mu, že áno. On mi na to povedal – nič si z toho nerob, bojím sa aj ja. Vtedy som si povedal, že ak sa môže báť hráč, ktorý bol už v tom čase dvojnásobným víťazom Stanleyho pohára s Calgary a Dallasom, tak sa môžem báť aj ja. Pre mladého hráča to bola veľká vzpruha. To sú tie skúsenosti a zážitky, na ktoré nezabudnete do konca života.

c
Jiří Bicek (foto jäzva)

Ako si spomínate na prvý zápas kariéry?

Bolo to doma, neviem či nie proti Dubnici. Do zostavy ma postavil pán Selvek a ako hráč štvrtého útoku som dal v šestnástich rokoch gól. Bolo to teda úžasné!

Ako si spomínate na svoj posledný zápas kariéry? V tej chvíli ste nemohli tušiť, že bude posledným...

Bolo to v Banskej Bystrici, kde som sa zranil. Ja som sa v podstate zranil už v prvom zápase sezóny, no v tíme bola maródka a tak som hrával so zraneným členkom aj cez bolesť. Nemal kto hrať a tak som hral. Napokon sa mi to vypomstilo. V Bystrici sa mi roztrhol väz v členku a v druhom sa mi natrhol. Liečba trvala dlhšie, ako som chcel. Ja som to však všetko stihol v danom termíne a bol som pripravený na návrat. Niektoré veci sa však podali inak. To už ale rozoberať nechcem...


Ktorý z trénerov vám dal najviac?

Každý tréner je iný a niečo vám dá. Za najlepších považujete vždy tých, ktorí vám dajú dôveru. Boli takí, s ktorými sme si sadli a boli aj takí, s ktorými to tak neklapalo. Tak to chodí aj v bežnom živote. Cením si, že ma v Amerike trénoval nebohý Pat Burns, vo Fínsku mi dal veľa Risto Dufva, ktorý bol fakt profesionálom. V Košiciach celý tím pookrial po príchode Peťa Oremusa s Romanom Šimíčkom. Úžasná bola Peťova ľudskosť.

Ostanete pri hokeji?

Momentálne mám veľa času a ja by som ostal pri hokeji rád. Sú však aj iné aktivity, do ktorých by som sa rád pustil. Po nejakých 24 rokoch hokejovej rutiny si to teraz musím nechať trochu uležať v hlave a potom sa rozhodnem. Hokej je však mojim životom a nechystám sa naň len tak zanevrieť. Nevylučujem teda, že by som sa vydal napríklad na trénerskú dráhu.

Usporiadali ste si už doma získané trofeje či dresy?

Medaily i prsteň mi rozobral synček, ktorý to po mne prebral. Dúfam, že ho bude šport baviť a jedného dňa sa budem tešiť z jeho medailí ja.

Najnovšie z klubu: Košice

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

Odporúčame

ProFutbal.sk