HOKEJ.sk HOKEJ.sk

Z Libu strhávali fanúšikovia šaty, Švárny bol odmenený Krymom. Košice si pripomínajú 30 výročie dobytia Prahy
zdroj: VSŽ Košice 1988

Z Libu strhávali fanúšikovia šaty, Švárny bol odmenený Krymom. Košice si pripomínajú 30 výročie dobytia Prahy

Zisk majstrovského titulu z roku 1986 predstavoval zavŕšenie niekoľkoročného úsilia funkcionárov VSŽ Košice o vybudovanie zlatej generácie, aká nikdy predtým na východe Slovenska nebola. Po pamätnom finálovom triumfe nad vojenským klubom Dukla Jihlava sa zdalo, že nič väčšie už Košice zažiť nemôžu.

Rok po zisku prvého federálneho titulu skončili „železiari“ na štvrtom mieste, no sami dobre cítili, že táto partia ešte nepovedala posledné slovo. Pozícia pod medailovým stupienkom nabila tím vedený Jánmi Faithom a Šterbákom novou túžbou po úspechu a veľa naznačilo už predsezónne prvenstvo v rámci 40. ročníka Tatranského pohára. Košičania sa navyše dostali do finále Pohára európskych majstrov, v ktorom ich zastavil až hviezdny tím CSKA Moskva.

V nadstavbovej časti obsadili hráči VSŽ druhú priečku za Českými Budějovicami a vo štvrťfinále potom vyradili Duklu Trenčín 3:1 na zápasy. V semifinále si poradili rovnakým pomerom s tímom Poldi Kladno a práve v tejto sérii zasvietila nad Košicami hviezda mladučkého Petra Bondru. K prvému víťazstvu 8:3 pomohol štyrmi a k poslednému triumfu 6:3 tromi gólmi.

„Peťo k nám prišiel veľmi mladý, ale keď sa udomácnil v tíme, tak ukazoval silu na puku a výbornú korčuliarsku techniku. V Košiciach sa z neho stal hráč veľkých kvalít, ktoré potom dokazoval roky v NHL,“ hovorí pre hokej.sk bývalý útočník VSŽ Vladimír Svitek, ktorý pomohol východniarom počas prvých dvoch play-off sérií tromi gólmi.


A potom prišlo veľké finále proti pražskej Sparte. Tá čakala na majstrovský titul 34 rokov a keď Košičania prehrali hneď prvý domáci zápas 0:2, písala už česká tlač o ukončení čakania. V odvete však hokejisti VSŽ triumfovali 4:0 a do jamy levovej tak cestovali za nerozhodného stavu.

„Keď sme doma prehrali prvý zápas, tak mi brankár Sparty Šindel povedal, že už ani nemusíme cestovať do Prahy,“ spomína na udalosti z finále 1988 kapitán zlatej košickej generácie Igor Liba pre hokej.sk. A nakoniec urobil práve Šindel osudovú chybu, kedy prihral Ottovi Sýkorovi a on skóroval do prázdnej bránky. „Šindel tak išiel z bránky a my sme mali víťazstvo. Do druhého pražského súboja sme tak už išli s tým, že ak aj prehráme, séria sa vráti do Košíc. To sa však nekonalo, pretože sme vyhrali aj druhý zápas pred takmer 15 tisíc divákmi.

Proti Košičanom pritom vtedy v Prahe bojovali ešte aj „radiátory“. Pomer vylúčených v prvom zápase bol 4:10 v neprospech Slovákov a tí vnímali tlaky zo všetkých strán.

„Do Prahy sme cestovali s tým, že to musíme dokázať,“ pridáva svoju spomienku obranca Miroslav Marcinko. „Bolo to však extrémne náročné, pretože Sparta robila pre zisk titulu všetko a boli tam rôzne vplyvy, ktoré pôsobili proti nám.“

V dôležitom treťom súboji série zachytal výborne brankár Pavol Švarný a Košičania vyhrali 6:3 dvomi gólmi Libu, ku ktorému sa pridali aj Mojmír Božík, Ján Vodila, Viliam Belas a Miroslav Marcinko. Pražský tím vedení trénermi Pavlom Wohlom a Jozefom Horešovským sa razom ocitol pod obrovským tlakom.

Dňom D bol 27. apríl 1988. Štvrté finále skončilo po dramatickom priebehu v riadnom hracom čase remízou 5:5 (košické góly strieľali Talpaš, Bondra, Svitek, Vodila a Sýkora). Prvých päť minút predĺženia rozuzlenie neprinieslo a 14 000 divákov bolo ako na ihlách. A potom to prišlo. Minútu pred koncom druhého predĺženia získal puk Igor Liba a hoci všetci košickí fanúšikovia kričali pred televíznymi obrazovkami „strieľaj!“, hokejový génius počkal a našiel Jána Vodilu. 

Celá košická striedačka v tom naskákala na ľad ako jeden muž. „Bol to veľký moment,“ objaví sa aj po rokoch iskra v oku Jána Vodilu„Vyhrať na Sparte po takom góle, to bolo niečo úžasné. Igor bol taký. Keď mohol, tak čakal s nahrávkou do poslednej chvíle. My sme spoločne vyrastali už v žiackych mužstvách v Prešove a vedeli sme o sebe aj naslepo. Pred svojim odchodom s nami výborne ladil aj Miro Ihnačák. V obrane sme mali Juraja Bondru a Moja Božíka. To bol naozaj parádny útok.“

Aj samotný Igor Liba si na najslávnejší košický gól spomína so šibalským úsmevom. „To som bol celý ja. Aj keď som mal prázdnu bránku, tak som proste radšej nahral. Dovolím si povedať, že v takej situácii by nenahrával ani Gretzky. Bola to čistá šanca, ale ja som vždy po očku hľadal spoluhráča. A k tomu vediem teraz aj svoje deti v akadémii. Stále im zdôrazňujem, že hokej je kolektívna hra.“

Zlatý gól na ľade Sparty predstavoval najlepšiu možnú ukážku košickej kombinačnej hry, ktorá dynastiu VSŽ preslávila. „Igor bol pán hokejista. Mal obrovský prehľad a na ľade odvádzal aj kopec čiernej roboty. Nerád strieľal, ale ak už vystrelil, tak to boli víťazné góly. V tomto momente sa neulakomil a tá jeho prihrávka na Vodilu bola čerešničkou na majstrovskej torte. Vystrojiť takúto vec v takej chvíli na Sparte, tak to bolo niečo unikátne,“ zdôrazňuje Miroslav Marcinko.

Po krátkej oslave pred šokovanými tribúnami sa Košičania rýchlo pobalili a nasledoval let domov. 

„Leteli sme malým lietadlom JAK 40. Prileteli sme a na letisku bolo pomaly 10 tisíc ľudí. Šofér autobusu nám vravel, že sa cez nich nevedel dostať a išiel tak po nás niekde zozadu cez pole. Keď sme nastupovali do autobusu, tak nás ľudia trhali od radosti. Nadšení fanúšikovia mi roztrhali bundu a tak som musel stáť hore na kapote policajného auta,“ prezrádza Igor Liba„Bola to číra spontánnosť a celé Košice sa tešili, že sme sa stali druhýkrát majstrami Československa.

Na nekonečný dav nadšených ľudí lemujúcich cestu z letiska do mesta nemôže zabudnúť ani Miroslav Marcinko.

„Bola to fantázia. Keď sme pristali s tým malým lietadielkom v Košiciach, tak sme zbadali davy ľudí. Ich počet prinútil otvoriť štadión a tá naša stará stodola praskala vo švíkoch. Podpora ľudí bola neuveriteľná a keď si na to spomeniem, tak mi prechádzajú telom zimomriavky. V noci to vyzeralo od letiska až po štadión ako na prvého mája,“ usmieva sa otec súčasného reprezentanta Slovenska Tomáša Marcinka. 

Ako pritom zdôrazňuje, zisk majstrovského titulu nebol náhodou, ale odrazom obrovskej kvality. „Každý to precítil naplno. Boli tam obrovské emócie a mužstvo ukázalo naplno svoje odhodlanie. Každý ukázal svoje prednosti a každý bol ochotný zabojovať za druhého. Mužstvo bolo budované pár rokov a väčšina chlapcov už mala aj titul z roku 1986. Dovolím si povedať, že v tom období išlo o silnú generáciu, ktorá korunovala svoj talent zaslúženými titulmi,“ hovorí Miroslav Marcinko a Vladimír Svitek s ním súhlasí: „Podarilo sa to tým, že sme sa zomkli a mužstvo veľmi túžilo po titule. Samozrejme, náš tím mal veľkú silu. Bol kvalitne vyskladaný a pôsobil zohrato. Ak by v nás nebola tá kvalita a nemali sme tímového ducha, tak by sme určite nemohli vyhrať tak náročné zápasy v tak náročnom prostredí. Bolo to obrovské zadosťučinenie. Počas takýchto oslavných momentov si uvedomíte, že tá všetka práca stála za to. Z Košíc sme to mali všade ďaleko, strávili sme dlhé hodiny cestovaním vo vlakoch a presadiť sa vo vtedajšej konkurencii, to nebolo iba tak.

Zlatá dynastia VSŽ nevznikla zo dňa na deň. Išlo o systematický proces, ktorého hlavným režisérom bol vtedajší tajomník hokejového oddielu Pavel Matis.

"Bol to človek, ktorý sedel na zápasoch od rána do večera a mal dokonale zmapované všetky talenty od východu po Liptovský Mikuláš a Banskú Bystricu. Tie talenty následne ťahal do Košíc. Z našej generácie prišiel ako prvý Slanina, potom ja, Vodila, Staš, Jančuška a ďalší," približuje kapitán vtedajšieho tímu Igor Liba. Útočník Marián Štefanovič na margo budovania nezapomenuteľnej zostavy pridal: "Základy skladania dobrej partie, takého zdravého koreňa, prišli už v roku 1982. Ja som sa vtedy vrátil z vojenčiny vo Vyškove, po vojne v Trenčíne prišli Mojo Božík či Maco Mažgút. Pamätám si, že v sezóne 1983-84 som hrával ako ľavé krídlo ešte s Jankom Faithom. Robil mi centra a spomínam si ako mi do ucha pošepkal - Mariánko, toto je moja posledná sezóna. Už som starší pán a ak tam náhodou niekedy prepadnem, vráť sa dozadu namiesto mňa. Boli sme dobrá dvojka a musím povedať, že hra s ním mi dala veľmi veľa. Starší hráči potom skončili a do tímu prišli Ďuri Bondra a ďalší chalani, ktorí vytvorili silné mužstvo.“

Do metropoly východu sa v tých časoch sťahovala kvalita z celého stredného i východného Slovenska. 

„Každý z nás sa dostal do Košíc už ako reprezentant v niektorej z mládežníckych kategórií. V tíme sa tak sústredila kvalita zložená z hráčov, ktorí už mali nejaké meno. Išlo o postupné budovanie a dobré bolo, že v tom čase sa nechodilo do zahraničia a vytvorila sa tak stabilita a súhra. Boli sme dlho pohromade a to vyformovalo tím. Zo začiatku to nebolo ľahké, ale rokmi sme vyzreli a vyvrcholilo to tými titulmi,“ pridáva na margo budovania zlatej dynastie Vladimír Svitek

Ziskom druhého majstrovského titulu získali hráči VSŽ hokejovú nesmrteľnosť, no milionári sa tým z nich nestali. 

„Nebolo to o peniazoch,“ smeje sa Marcinko. „Bolo to o tom, že sme chceli získať titul. Zo zväzu sme však dostali tuším 5 tisíc korún na hlavu. S dnešnými podmienkami a odmenami sa to samozrejme nedá porovnávať, ale pre nás bol tou najlepšou odmenou titul. Ten titul bol hlavne vecou srdca.“

Špeciálnou odmenou bolo zopár ministerských poukazov, ktoré umožnili niektorým členom zlatého tímu vycestovať na dovolenku na Krym. „Tých poukazov bolo osem, čiže na Krym mohli ísť štyria hráči s manželkami. Veľký záujem o to však nebol,“ spomína so širokým úsmevom brankár Pavol Švárny„Ja som sa napokon rozhodol ísť a leteli sme z Bratislavy do Simferopoľu. Spomínam si na krásny hotel, ktorý stavali Vítkovice. Pláže však boli ohradené a keď o šiestej zapískali, tak sme museli od vody preč. Bola to však pekná dovolenka.“

To už sa však blížil rok 1989 a nežná revolúcia zmenila aj pomery v československom hokeji. Hranice sa otvorili a rokmi budovaný tím sa rozpadol.

„Ja som odišiel až ako 29-ročný. My sme vtedy nemohli odchádzať ako dnešní hráči a pritom si dovolím povedať, že vtedy mohla hrať polovica nášho tímu NHL,“ tvrdí Igor Liba. 

Pravda, v tých časoch sa odchádzalo do hokejového dôchodku výrazne skôr ako dnes a hráči po tridsiatke už boli považovaní za starých. 

„Športovci to mali v tej dobe ťažšie ako teraz,“ zamýšľa sa M. Marcinko. „Do starého železa totiž posielali už hráčov po tridsiatke, ktorí sú teraz považovaní za hráčov v najlepšom veku. Veľkou výhodou bolo, že do Košíc chodili hokejisti, ktorí chceli v Košiciach nechať svoje srdce. Vtedy sa sem nechodilo po peniaze a len tak si odohrať sezónu. A musím spomenúť aj fanúšikov, ktorí boli skvelí. Päť rokov bol vypredaný štadión a ľudia nám dávali vietor do chrbta. Hokejom žilo celé mesto a cítili sme to všade, kam sme sa pohli. To teraz bohužiaľ trochu chýba. Nás totiž poznali všetci a všade sme mali dvere otvorené ešte predtým, než sme tie tituly získali. Bola to taká priateľská atmosféra.“

Tridsať rokov pretieklo ako voda v Hornáde, no spomienky ostávajú. A ožijú ešte viac už v nedeľu, kedy sa pred zápasom HC Košice – HKM Zvolen uskutoční slávnostná spomienka na veľké jubileum košického hokeja.

 „Aj počas tohto play-off juniorov sme svojim zverencom vraveli, že tituly patria tým, ktorí zvládnu náročnosť play-off. A my sme vtedy tú sériu proti Sparte zvládli,“ vraví s hrdosťou v hlase Miroslav Marcinko, ktorý je spoločne s Vladimírom Svitekom trénerom košickej juniorky. 

Pozvanie na spomienkovú slávnosť dostali všetci členovia zlatého tímu z roku 1988. Zúčastniť sa jej už bohužiaľ nemôže Viliam Belas, ktorý sa pobral do hokejového neba v roku 2013. „Stretneme sa veľmi radi. Pospomíname si na tie krásne chvíle, kedy sme Sparte vyfúkli titul veľkej Prahe pred vypredaným, štrnásťtisícovým hľadiskom. Na také momenty sa nezabúda. Tých tridsať rokov ubehlo rýchlo, ale život je taký a čas nezastavíme,“ dodáva pre hokej.sk Vladimír Svitek.

Súčasný tím HC Košice nastúpi pri príležitosti jubilea v špeciálny dresoch VSŽ z roku 1988 a pripravené sú aj ďalšie akcie, ktoré divákom pripomenú veľkú slávu spred tridsiatich rokov.

Zlatý tím VSŽ Košice z roku 1988:
Brankári: Pavol Švárny, Jaromír Dragan, Jozef Škrak
Obrancovia: Jerguš Bača, Juraj Bakoš, Juraj Bondra, Mojmír Božík, Miroslav Danko, Milan Jančuška, Miroslav Marcinko, Peter Slanina
Útočníci: Anton Bartánus, Viliam Belas, Peter Bondra, Igor Liba, Jaroslav Spodniak, Milan Staš, Vladimír Svitek, Otto Sýkora, Marián Štefanovič, Igor Talpaš, Roman Trebatický, Peter Veselovský, Ján Vodila, Pavol Zůbek, Peter Zůbek, Miroslav ŽabkaTréneri: Ján Faith, Ján Šterbák

Najnovšie z klubu: Košice

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: História

Pozri viac

Odporúčame

ProFutbal.sk