HOKEJ.sk HOKEJ.sk

Faith vládol v šatni cukrom i bičom. Libu cepoval už ako spoluhráč
zdroj: Ján Faith (foto jäzva)

Faith vládol v šatni cukrom i bičom. Libu cepoval už ako spoluhráč

Košický hokej neprežíva najradostnejšie obdobie a „oceliari“ vstúpia do play-off prvýkrát od roku 2008 bez výhody domáceho ľadu vo štvrťfinále. V Steel aréne v nedeľu napriek tomu zavial vietor slávnych časov. Postarali sa o to členovia zlatého tímu z roku 1988, ktorí si pripomenuli tridsiate výročie zisku druhého federálneho titulu spoločne s divákmi priamo na ľade.

Zlatú partiu VSŽ priviedol na ľad tréner Ján Faith, ktorý mal v čase zisku titulu štyridsať rokov.

Pán Faith, od titulu VSŽ Košice z roku 1988 uplynulo takmer 30 rokov. Aké pocity ste prežívali počas stretnutia so svojimi zverencami?

Ján Faith
: Ani sa mi nezdá, že je to už tridsať rokov. Pravdou však je, že teraz ma už všetko bolí viac ako vtedy. Som veľmi rád, že sme sa mohli takto stretnúť a škoda len, že neprišli všetci. Niektorí mali svoje dôvody, ale smutná je hlavne neúčasť tých, ktorí už prísť nemohli, pretože sú už tam hore. Zo strany klubu bolo v každom prípade pekné, že sme sa takto zišli a mohli sme pospomínať na pekné časy.

Spomínate tých, ktorí už nie sú medzi nami. Hokejový svet už opustili útočník Viliam Belas a váš vtedajší asistent Ján Šterbák. Ten v tom čase iba začínal svoju úspešnú kariéru. Videli ste v ňom už v roku 1988 úspešného trénera?


Určite áno, ale faktom je, že my sme vtedy začínali obaja. Aj pre mňa to bola vôbec prvá práca so seniorským tímom v pozícii trénera. V tíme som mal viacero chlapcov, ktorí ešte hrávali so mnou. Dobre sme sa teda poznali a vedeli sme o sebe takmer všetko. To bola veľká výhoda.


Vy ste svoju úspešnú kariéru ukončili v roku 1983, čiže tri roky pred prvým federálnym titulom VSŽ. Nemrzí vás, že tá zlatá éra neprišla o pár rokov skôr?

Mohol som hrať ešte pár rokov, ale v tom čase som už navštevoval v Bratislave fakultu a snažil som sa získať trénerskú licenciu. Docent Starší ma postavil pred voľbu – hra na ľade, alebo škola. V tom čase som viedol aj béčko dorastu Košíc a chcel som byť trénerom. Čo sa týka toho načasovania zlatej generácie, tak vždy je to aj o tom, kedy sa stretne správna partia s potrebným talentom a kvalitou. V Košiciach sa to budovalo roky a musím povedať, že veľkú zásluhu na tom mal pán Matis, ktorého počas osláv nespomenuli, ale bol to práve on, kto dal dohromady tento tím. A ja musím spomenúť aj nebohého maséra Cholpa, ktorý bol tiež dušou mužstva.

V čom bola veľkosť tímu VSŽ z konca deväťdesiatych rokov?

Boli to chlapci, ktorí si sadli hokejovo, ale aj ako partia. Bol to možno najlepší kolektív, aký som trénoval a ja som toho pritom odtrénoval na celom Slovensku veľa. Bol to jednoducho tím, v ktorom sa nikto nevyvyšoval nad toho druhého.

Play-off je hlavne o hlavách a to je parketa trénera. Ako ste pôsobili na mužstvo po tom, čo ste prehrali prvý domáci finálový duel proti Sparte?

Po tej prvej prehre sme našťastie vyhrali druhý zápas 4:0 a do Prahy sme cestovali za stavu 1:1. Ak by sme prehrávali, tak by už boli hlavy v smútku a séria by asi bola stratená. Takto sme si stále verili a kolektív bol psychicky vyrovnaný. Najťažšie bolo udržať emócie chlapcov po prvej výhre v Prahe. Boli v eufórii a vedeli, že ak aj prehrajú, tak sa ešte séria vráti do Košíc. Oni však boli tak silní, že zvládli aj ten štvrtý zápas. Stalo sa tak pod obrovským tlakom. Verte mi, v tom čase to bolo v Prahe natlakované ako v hrnci. Na tribúnach držalo Sparte palce 14 000 divákov, ale aj predstavitelia československého zväzu a celá generalita. Robilo sa všetko preto, aby domáci uspeli. To, že sme tam vyhrali dva zápasy, to bolo niečo obrovské. Ten zážitok z víťazstva a následnej cesty do Košíc, na to sa nedá zabudnúť.

Brankár Sparty Šindel po prvom víťazstve v Košiciach kapitánovi Igorovi Libovi povedal, že do Prahy už ani nemusíte cestovať. A práve on potom urobil kľúčovú chybu v treťom finále...

Veru tak, prihral puk priamo Ottovi Sýkorovi, ktorý skóroval takmer do prázdnej bránky. Bol to dôležitý moment.

Ako si spomínate na najslávnejší gól Jána Vodilu, ktorý rozhodol v predĺžení rozhodujúceho zápasu po prihrávke Igora Libu?

Bola to ukážka nášho kombinačného hokeja. Teraz sa hrá tvrdšie a rýchlejšie, dovolím si však povedať, že vtedy to bolo pre divákov krajšie. Ten gól bol čistý Igor Liba. On hľadal spoluhráča ešte aj vtedy, keď stál pred prázdnou bránkou. Keď sme boli ešte spoluhráči na ľade, tak som ho za to cepoval. Spoločne sme totiž hrávali v jednom útoku a často som mu vravel, aby radšej strieľal. On bol však taký.


Traduje sa, že počas čias trénera Štemproka sa v košickej šatni servírovalo aj vínko. Aké boli vaše tajné fígle na utuženie partie?

Ak je reč o pánovi Štemprokovi, tak musím povedať, že som si ho veľmi vážil. Bol trénerom mužstva v čase, kedy som prišiel do Košíc. Musím však povedať, že to vínko je takou legendou. Stalo sa to iba raz, keď nalial pred zápasom po deci vína do pohárov pre starších hráčov. My mladší sme však na to nemohli ani pomyslieť. Pán Štemprok bol v každom prípade jeden vynikajúci tréner. Čo sa týka mňa, tak ja som vždy razil cestu, že tréner musí mať cukor aj bič. Tie potom servíruje podľa situácie.

Ako to bolo v tých časoch s alkoholom? Nejaké to pivko po zápase vraj nebolo tabu...


Nebolo to oficiálne. Ak totiž dovolíte hráčovi vypiť jedno pivo, tak potajomky vypije ďalšie štyri. Ak to má zakázané, tak si dá dve a to je už menej ako štyri.


Košický hokej stále sledujete a váš syn Juraj pokračuje vo vašich stopách v pozícii trénera mládeže HC Košice. Čo hovoríte na súčasný tím „oceliarov“ a jeho hru?

Momentálne to nevyzerá najlepšie a ak budú hrať chlapci tak ako v posledných zápasoch, tak zopakujú ten náš úspech len veľmi ťažko. Postavenie v tabuľke a ani hra nie sú pred play-off dobrým signálom. Ak prehrajú Košice šesť zápasov v rade, tak neviem... Vopred však nikoho neodpisujem, pretože play-off je nová súťaž. Stať sa môže všetko, ale ak budú hrať tak ako naposledy, tak ťažko prejdú čo i len pre prvé kolo. 

S pánom Šterbákom ste boli v roku 1988 mladými, začínajúcimi trénermi. Podobná situácia je na striedačke Košíc aj teraz. Čo by ste poradili triu Roman Šimíček, Marcel Šimurda a Peter Bartoš?

Doteraz som cez médiá nikomu nikdy neradil a nebudem tak robiť ani teraz. Všetci traja majú svoj rozum a oni poznajú vnútro kolektívu. Poznajú situáciu zvnútra a nepomôžu im rady od cudzích ľudí, ktorí nevidia do šatne. Len oni majú prehľad o stave tímu a podľa toho ho musia pripraviť.

Najnovšie z klubu: Košice

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: História

Pozri viac

Odporúčame

ProFutbal.sk