HOKEJ.sk HOKEJ.sk

Majstrom sveta bol iba dve hodiny. Syn zarytého komunistu nepodal Rusom ruku
zdroj: foto jäzva

Majstrom sveta bol iba dve hodiny. Syn zarytého komunistu nepodal Rusom ruku

Stretnúť sa s ním bolo mojim snom. Naživo som ho vidieť hrať hokej nemohol, no dokumenty Českej televízie týkajúcej sa legendárneho Jana „Gustu“ Havla mám napozerané spredu aj zozadu.

Z dnes už 76-ročného pána s pevnými bielymi vlasmi sála zvláštna energia. Sprvoti k nemu pristupujete so silným rešpektom, no šibalstvo v jeho očiach povzbudzuje k príjemnej debate, na ktorú sa nechá zlákať ako školáčka na rande s najväčším frajerom triedy.

Na Slovensko prichádzam vždy veľmi rád. Prichádzam totiž za bratmi,“ pousmial sa hneď po tom, čo som ho oslovil so žiadosťou o rozhovor počas minulého októbra v Poprade. Pri príležitosti osláv stého výročia svadby Čechov a Slovákov vysypal na úvod z rukáva niekoľko mien, bez ktorých by si československý hokej nedokázal predstaviť. „Ja vravím, že na Slovensku vyrástlo veľa hokejistov Supermanov. Či to boli Dzurilla, Golonka, Kužela, alebo Rusnák s Libom. Boli to hráči, ktorí niečo znamenali.“

Keď sa však povie Jan „Gusta“ Havel, vzídu mi na um dve veci – pražská Sparta a prelepená hviezdička na drese. V temných politických časoch si spoločne s ďalšími parťákmi trúfol na gesto, ktoré mohlo mať poriadne tvrdé následky.

Všetko sa to začalo v roku 1967, keď som sa stal členom reprezentácie. V nej som sa stretol s Jožkom Golonkom, jedným z najlepších centrov, akých som kedy mal. Stali sme sa priateľmi a tými sme do dnes,“ rozvíja niť spomienok na sedemdesiate roky 76-ročná legenda. 

Jan Gusta Havel


„My sme sa na Čechov a Slovákov nikdy nerozdeľovali. Bojovali sme za národ a nehrali sme to preto, že sú za to peniaze. A keď sa stalo v roku 1968 to, čo sa stalo, platilo to dvojnásobne.“

Majstrovstvá sveta v roku 1969 mala pôvodne hostiť Praha. Československo sa však stále spamätávalo z augustovej invázie „priateľských“ vojsk a svetová hokejová federácia preto preventívne presunula šampionát do švédskeho Štokholmu.

„To viete, že sme z toho nemali radosť. Tešili sme sa na domáce publikum
,“ pokračuje Havel. Poraziť Sovietsky zväz sa zrazu stalo šampionátovou úlohou číslo 1.

„Pred zápasom proti Sovietom sme vyhlásili, že im ruky nepodáme. Nie všetci boli za takéto gesto, ale pre nás to nebol iba hokejový zápas. Chceli sme vyhrať nad najlepším tímom Európy, ale rovnako tak aj nad okupantmi. Chceli sme povzbudiť národ.“

Takéto vyhlásenie sa pochopiteľne nestretlo s pochopením vtedajšieho vedenia štátu. „Trvalo tri hodiny, kým nám z hradu oznámili, že sa nám nič nestane a budeme sa môcť vrátiť domov. Snažili sa to nejako ututlať a pozápasové podávanie rúk sa pre istotu v televíznom prenose ani neobjavilo. Radšej to rýchlo ukončili.“

„Havlovci“ Sovietom naozaj ruky nepodali a adresovať im navyše mohli hrdé pohľady. Na ľade totiž zvíťazili 2:0. Tréneri potom ruskej strane vysvetľovali, že u nás sú zvyky iné a ruky podávajú porazení víťazom.

O týždeň neskôr sa stretli hráči Československa a Sovietského zväzu opäť.

„Ten druhý zápas už však bol o niečom inom. Ľudia z Československa nám posielali stovky telegramov na majstrovstvá sveta do Švédska, no nám sa do rúk dostali iba tie, v ktorých nám priali šťastie v zápase. Tie, ktoré ocenili naše gesto a podporovali náš boj proti okupantov, ostali v rukách cenzorov. Jožo Golonka, nebohý Jardo Holík a ja sme si vtedy prelepili hviezdičku na drese. Rovnako tak aj Dzurilla a Jiřík. Bolo nás päť,“ vymenúva mená odvážlivcov Jan Havel.

Švédske publikum sa postavilo jednoznačne na stranu Československa a v hľadisku sa objavili aj transparenty ako „vy nám tanky, my vám branky!“

„Náš postoj bol jasný – tú hviezdičku nad levom sme prelepili, pretože sme tvrdili, že tam nemá čo hľadať a patrí tam koruna
,“ zdôrazňuje rodák z Kolína z čias Protektorátu Čiech a Moravy. 

Jan Gusta Havel (3)


Čechoslováci sa vypli k ďalšiemu veľkému výkonu a Sovietov zdolali 4:3. V tej chvíli sa v ich radoch rozpútali oslavy titulu majstrov sveta.

„Bohužiaľ sme boli šampiónmi iba dve hodiny,“
usmieva sa s odstupom rokov Havel. „Po skončení majstrovstiev sveta totiž zmenili systém. Skóre sa zrazu nepočítalo len medzi tromi najlepšími, ale zo všetkými. A keďže mali tri tímy rovnaký počet bodov, o skóre sme spadli až na tretie miesto.“

Silné sklamanie vystriedalo veľmi rýchlo radostné opojenie z návratu domov. To, čo sa totiž dialo v Prahe, nemalo obdobu.

Keď sme pristáli doma, tak na letisku bolo 15 000 ľudí. Najprv sme ostali v lietadle, ktoré potiahli na druhú plochu, pretože v tom čase bolo letisko vo výstavbe. Ľudia sa však presunuli za nami a to prijatie bolo pre mňa najväčším zážitkom života,“ objaví sa nostalgická iskra v oku 76-ročného pána.

V tej chvíli pocítil, že svoj vnútorný boj s komunizmom vyhral. On, syn zarytého komunistu. „Bolo to tak, ja som otcovi to jeho presvedčenie stále vyčítal. Hovoril som mu, že v Sovietskom zväze je bieda a nám tu rozprávajú hlúposti. On si však nedal povedať a veril tomu, čo nám tlačili do hláv.“

Československo hrdo reprezentoval aj v ďalších rokoch a v 63 štartoch s levom na hrudi nastrieľal 34 gólov. Na vytúžený piedestál sa však nikdy nepostavil. Z olympiád má striebro (1968 v Grenobli) a bronz (1972 Sapporo), rovnako pochodil aj na svetových šampionátoch. K spomínanému bronzu zo Štokholmu pridal o dva roky neskôr striebornú medailu. Majstrom sveta tak bol iba tie dve hodiny.

Jan Gusta Havel


Po ukončení aktívnej kariéry sa stal z člena Klubu ligových kanonierov a dvojnásobného najlepšieho strelca československej ligy tréner. Hokej vníma ako neodmysliteľnú súčasť svojho života stále a v posledných rokoch vystupuje ako tréner veteránskych výberov.

„Hokej na Slovensku a v Česku je úplne rovnaký. Preslávil sa ako jedna škola a som stále presvedčený o tom, že patrí medzi najlepšiu štvorku sveta. Je preto prúser, že sa domov vraciame pravidelne bez medailí. Spôsobuje to silné sklamanie v oboch národoch, ktoré čakajú a úspech,“
komentuje aktuálnu hokejovú situáciu v našich končinách.

Nelichotivé výsledky na medzinárodnej scéne pripisuje aj zmene myslenia samotných hráčov.

„Aj u nás sú už preč časy, keď sme chodili na majstrovstvá sveta po medaily. Tie chceme aj teraz, no musíme si pomôcť sami. Nedarí sa to a je to aj odraz tejto generácie. Hokejisti by si mali uvedomiť, kde ich naučili hrať hokej a tomu by mal zodpovedať prístup k reprezentácii. Stále tvrdím, že športovec by sa mal svojej vlasti revanšovať minimálne tým, že pôjde vlastenecky reprezentovať,“
apeluje na svedomie hviezd zarábajúcich milióny dolárov Jan Havel. „Som presvedčený, že my i vy máme stále kvalitných hráčov v NHL a v iných špičkových ligách. Keď však majú prísť na majstrovstvá sveta, tak sú mnohí zranení, majú problémy v rodine a hľadajú samé výhovorky. To bolo kedysi nemysliteľné. Reprezentácia vlasti bola top prioritou a cťou.“

Pri príležitosti stého výročia založenia spoločného štátu sa pochopiteľne dostala na pretras aj otázka opätovného spojenia českej a slovenskej extraligy.

„Na to sú tu iní. Ja však môžem povedať, že som si zápasy na Slovensku vždy užíval. Aj keď sme to tam nemali jednoduché. Či už išlo o zápasy v drese Jihlavy, alebo za Spartu. Podstatné však bolo, že tie zápasy mali neskutočný náboj. Každý bojoval za svoj klub srdcom a dušou. Prestupy neboli také bežné ako dnes a patriotizmus bol preto silnejší ako teraz. Kluby si dokázali vo svojich radoch udržať osobnosti aj desať a viac rokov. Dnes poletujú hráči z klubu do klubu ako holubice,“
dodal so svojim typickým úsmevom Jan „Gusta“ Havel počas toho, ako zahasil špak od relaxačnej cigaretky a zdvorilo ukončil náš rozhovor.

Najnovšie z ligy: Česko

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: História

Pozri viac

Odporúčame

ProFutbal.sk