HOKEJ.sk HOKEJ.sk

Zaspali sme dobu. Na východe sa zobudili a stratené chcú dohnať spoluprácou
zdroj: jäzva

Zaspali sme dobu. Na východe sa zobudili a stratené chcú dohnať spoluprácou

Jeden stojí na čele tradičného klubu operujúceho na najvyššej úrovni, druhý vybudoval za vlastné peniaze krásny štadiónik a na jednom zo sídlisk druhého najväčšieho mesta Slovenska lanári k hokeju stovky malých detí.

Ľudovít Jurínyi a Marek Mergleský sa v rámci novej rokovacej platformy stretli v pozícii rovných partnerov a spoločne so zástupcami ostatných východoslovenských klubov hľadajú riešenia, ktoré by posunuli náš hokej smerom dopredu. Hokej.sk sa s nimi pozhováral aj o tom, aké problémy trápia veľké a malé kluby a aká je cesta k zastaveniu stagnácie.


Páni, vo štvrtok ste absolvovali spoločne so zástupcami všetkých východoslovenských klubov rokovanie v Aréne Sršňov. Aký je účel takýchto stretnutí?


Ľudovít Jurínyi, riaditeľ HK Poprad:
Tvoríme skupinu manažérov a majiteľov klubov z východu Slovenska a už pre voľbami SZĽH sme sa dohodli na užšej spolupráci, ktorá by nás mala spoločne posunúť. Rozoberáme hokejovú problematiku a podávame z toho výstupy Výkonnému výboru. Snažíme sa dávať dobré podnety, ktoré by zlepšili fungovanie nášho hokeja. Hlavne spolu debatujeme a navzájom sa počúvame.

Marek Mergleský, majiteľ HK Sršne Košice:
My kluby na východe sme sa pred štvrť rokom dohodli, že budeme organizovať každý mesiac takéto stretnutia. Sme veľmi radi, že pozvanie k nám do Arény Sršňov prijali zástupcovia všetkých klubov na východe. Kroky sa robia stále, ale posledný juniorský šampionát ukázal, že je čo naprávať. Musíme to teda zintenzívniť a toto stretnutie potvrdilo, že kluby na východe sa chcú spojiť a majú jednotný názor. Vieme, kde nás tlačí topánka a musíme jednoducho pracovať. Potrebujeme zlepšiť financovanie klubov i odbornú prípravu trénerov.

Aké sú konkrétne témy vašich rozhovorov?


ĽJ: V prvom rade hovoríme o tom, ako by mal slovenský hokej napredovať a ako mu pomôcť. Potláčame vlastné klubové záujmy a do popredia dávame samotný hokej. Aj posledné majstrovstvá sveta do 20 rokov ukázali, že si musíme vážiť veľké i malé kluby, ktoré odvádzajú kvalitnú prácu s mládežou. Vieme, že zaostávame v korčuľovaní i technike a spoločne to musíme zlepšiť. Všetci vidíme, že musíme investovať do mládeže oveľa viac a to predovšetkým do samotnej tréningovej hodnoty a do mládežníckych trénerov.

MM: Problémov je veľa. Vidíme, v čom zaostávame za svetom. Máme päť miliónov obyvateľov, podobne ako Fínsko. Oni však majú 266 krytých hál a my ich máme 66. V prvom rade teda potrebujeme budovať haly. Netreba nám veľké štadióny, tie máme, aj keď viaceré z nich si rozhodne zaslúžia rekonštrukciu. Musíme budovať malé tréningové stánky, nejaké také aký je ten náš. V takýchto halách sa môžeme venovať výchove detí. 

Marek Mergleský a Ľudovít Jurínyi
jäzva


HK Poprad patrí medzi naše najväčšie kluby a nedostatkom počtov v mládežníckych kategóriách netrpí. Klubu však chýba tréningová hala. Pohli sa ľady v tomto smere?

ĽJ: Je to naša stará bolesť, na ktorú trpíme už roky. Poprad produkuje veľa hokejistov, ale máme iba jednu ľadovú plochu a normohodiny sú úplne vyťažené. Nevieme sa posunúť ďalej. V Poprade by sa neužila jedna, ale aj dve ľadové plochy navyše. Najreálnejšia je výstavba tréningovej haly pri hlavnom štadióne a pokiaľ mám správne informácie od pána primátora Danka, tak momentálne prebieha výberové konanie na stavebnú firmu a na jar by sa mohlo začať s výstavbou. Dúfame, že to tak bude, pretože podobných správ sme mali počas posledných rokov viacero.

V klube HK Sršne máte vlastnú halu a takýto problém teda odpadá. Máte aj dostatok detí?


MM: Naše náborové aktivity padli na úrodnú pôdu a len v rámci najmladšej kategórie HP0 máme dnes 91 detí. V tejto kategórii patríme medzi najväčších na Slovensku. Tieto deti však musíme každodenne motivovať a posúvať do ďalšej práce. Môžem však povedať, že celkovo máme tých detí toľko, že v priebehu pár rokov vyplníme naše normohodiny na ľad len vlastnými tréningami. Vysoký počet detí si však žiada odborne podkutých trénerov. Tí momentálne na Slovensku chýbajú. Osobne trvám na tom, aby sa naši tréneri neustále vzdelávali, pretože svet sa posúva dopredu. V hale máme napríklad kamerový systém a ak by tréneri nepostupovali podľa dohodnutých moderných trendov, tak sa s nimi rozlúčime. Deti jednoducho musia dostať kvalitný tréning, pretože inak to nemá význam. V tomto smere sme zaspali dobu a máme čo doháňať. Práve na tomto stretnutí sme si dohodli termíny školení trénerov, ktoré budeme robiť na pravidelnej báze. Pôjde o skills kempy i tréningy zamerané na palicovú techniku. Je veľa vecí, ktoré chceme zlepšiť. Chce to školiť, školiť a ešte raz školiť trénerov.

Aréna Sršňov (Michalovce - HK Sršne)
jäzva (jäzva)


Je však dostatok záujemcov o prácu mládežníckych trénerov?

MM: V našom klube máme troch stále platených trénerov a okrem nich sedem asistentov, ktorí chodia trénovať deti popri svojej práci. Iste, aj my by sme chceli mať čo najviac trénerov na trvalý pracovný pomer, ale nemôžeme si to dovoliť. Financujeme ich z časti z prostriedkov zo SZĽH, z časti z prostriedkov získaných od našich sponzorov. Snažíme sa im vytvárať podmienky, ktoré by im umožňovali sústrediť sa iba na prácu s deťmi.

Ako si môžu kluby navzájom pomôcť v tejto oblasti?


MM: Aj o tom hovoríme a očakávame väčšiu ústretovosť zo strany zväzu. V našom klube robíme s deťmi tri a pol roka a mysleli sme si, že prídu odborníci, ktorí pomôžu školiť našich trénerov. To sa však jednoducho nedeje. A ak sa to deje, tak je to raz za rok. To je málo. V rámci spolupráce východoslovenských klubov sme sa teda dohodli, že budeme dvakrát, minimálne raz do mesiaca hľadať odborníka na korčuľovanie, ktorý príde do klubu a bude školiť našich trénerov. Môžeme ho spoločne zaplatiť a on by potom obehal viaceré kluby. Bez toho sa nepohneme, pretože svet je inde. Na Kanaďanov, Švédov, Rusov či Fínov jednoducho korčuliarsky nestíhame. Preto na tom chceme pracovať a ja verím, že sa to raz opäť zlepší.

Aréna Sršňov (Michalovce - HK Sršne)
jäzva (jäzva)


Vy osobne ste viackrát prezentovali záujem o spoluprácu s odborníkmi z Fínska či iných hokejovo vyspelých krajín. Na druhej strane však registrujeme reakcie starších trénerov, ktorí hovoria – čo nás tú chcú zahraniční tréneri učiť? Veď sme to boli my, kto ich kedysi školil. Ako vnímate takéto názory, podľa ktorých je zbytočný aj zahraničný tréner pri reprezentácii?

MM: V tomto máte pravdu. Keď sa zhováram so staršími trénermi tak mi hovoria – Marek, načo sem budeme volať cudzincov, keď my tu máme dostatok kvalitných a skúsených trénerov. Na to mám jedinú odpoveď – mali ste priestor a pozrite sa na to, ako hrá naša dvadsiatka, ako nestíhame v korčuľovaní. Nehovorím, že všetko bolo robené zle a urobilo sa veľa dobrých vecí, na ktorých je treba stavať. Musíme sa však otvoriť svetu, obehať tie krajiny. V zahraničí máme veľa našich trénerov a potrebujeme, aby sa vrátili a podelili sa s nami o poznatky a skúsenosti. Musíme odkukať do dobré. Áno, školili sme trénerov vo Fínsku a Švédsku, no to boli osemdesiate roky a tá doba je dávno preč. Teraz musíme robiť všetko preto, aby sme čerpali z ich úspešných metód.

Na aké najväčšie problémy narážate počas práce s mládežou? Sú to samotné deti, tréneri či metodika?


ĽJ: Faktorov je samozrejme viac. V klube máme okolo 280 detí, ale aj my sme mali v niektorých ročníkoch výpadky. V tomto smere oceňujem denno-dennú prácu nadšencov ako je pán Mergleský. Ak chcete udržať deti pri hokeji, tak to chce mravenčiu prácu a musíte byť na štadióne deň čo deň. Deťom sa musíte venovať. Ukázať im, ale aj ich rodičom tú pridanú hodnotu, pre ktorú je hokej vhodným športom. Deti musia chcieť samé a nemožno ich do toho nútiť. Hokej je však u nás stále fenomén, je to náš šport číslo 1. Som presvedčený o tom, že ak mu venujeme správnu energiu, tak sa nám to vráti a počty detí budú opäť pribúdať.

MM: U nás v klube vidíme, že aj keď príde šesťročný chlapec na hokej, tak mu chýba všeobecná športová príprava. Nevie urobiť ani kotrmelec. Preto sme zaviedli novinku a dvakrát do týždňa ponúkame rodičom všeobecnú športovú prípravu pre deti od troch rokov. Je to založené na hravej forme a v podstate ideme suplovať ulicu. Deti sa vytratili z ulíc a športujú už len pod dohľadom trénerov a učiteľov. Preto sa stratila kreativita, stratila sa hravosť. Chlapci robia všetko podľa šablóny. A potom sa to ukazuje na ľade. Hokejové myslenie sa rozvíja do 16 rokov a my musíme nechať deťom voľnosť. V kluboch sa tu tlačí na výsledky, u nás to tak nie je. Deti rozdelíme tak, aby hrali spolu šikovnejší i menej šikovní. Nech sa každý ukáže, nech sa každý prejaví a hlavne nech má radosť z hokeja. Dieťa to musí baviť, pretože ak to baví iba rodiča, tak sa nikam neposunieme.

Aréna Sršňov (Michalovce - HK Sršne)
jäzva (jäzva)


Aké sú vlastne deti dnešnej doby? Je to s nimi naozaj také zlé, ako sa všade hovorí?

MM: Do hokeja som išiel práve preto, lebo ma už nebavilo počúvať vyjadrenia funkcionárov zväzu, ktorí vraveli, že deti nechcú hrať hokej a posedávajú len pri počítačoch. Áno, z často to pravda je a doba sa zmenila. Stále však tvrdím, že deti chcú hrať hokej. Máme 90 detí v HP0, za tri roky sme vybudovali mládežnícky klub s 280 deťmi. Počet detí je odrazom náborových aktivít, ktoré podnikáte. V tomto smere sa snažíme byť aktívni a sme všade tam, kde môžeme nájsť nových záujemcov o hokej. Pokiaľ nebude nábor, nebude výber. Nie je predsa mysliteľné, že dnes hrá v Prešove v ročníku 2004 dvanásť chlapcov. To nie je žiadna konkurencia a môže ich trénovať aj najlepší tréner sveta, konkurenčný tlak nenahradí. Jednoducho sú si istí svojim miestom a nemusia sa zlepšovať.

Popradskí hokejisti absolvovali nedávno otvorený tréning v Novej Ľubovni, váš klub čerpal tradične aj zo spolupráce s inými klubmi z regiónu. Ako sa dajú zefektívniť tieto väzby?


ĽJ: Máme široký záber z celého okolia a my vítame vznik malých klubov, ktoré dokážu zabezpečiť deťom kvalitný tréning. Je prirodzené, že ambíciou šikovných detí je dostať sa postupne do väčších klubov. Aj Poprad je však iba odrazový mostík do veľkého hokeja. Našou snahou je lanárenie detí a snažíme sa pracovať s deťmi od ich hokejových počiatkov. Rovnako tak si však vážime prácu v týchto menších kluboch, ktoré nám dodávajú deti a my sa z nich snažíme vychovať dobrých hokejistov.

V mládežníckom klube HK Sršne nevychovávate hráčov pre vlastný seniorský tím. Aká je teda tá vaša hlavná motivácia?


MM: Chceme pomôcť nášmu hokejku. Pamätám si na časy, kedy sme dávali Švajčiarom desiatky a teraz nám dajú 7:2 oni. Zaspali sme dobu a nechcem sa pozerať na to, že nám budú nakladať aj Nóri. Ideme poctivou cestou práce s deťmi. Páči sa mi príklad Fínsko, kde v nedeľu zavreli hypermarkety. Čo sa stalo? Rodičia prestali chodiť s deťmi do obchodov a chodia s nimi športovať. Napríklad v takom Oulu majú 45 detí v jednom ročníku. My máme problém zafinancovať jeden ročník. Nepôjde to teda bez zvýšenia podpory zo strany mesta či štátu. Nemožno sa spoliehať len na súkromníkov, pretože my máme svoje problémy, úvery, nie je ľahké prevádzkovať vlastný štadión. Chvalabohu, zatiaľ sa nám to darí a hokejová komunita sa rozvíja. Má to pritom ďaleko širší rozmer, veď vďaka našej hale ponúkame priestor pre verejné korčuľovanie a na našom ľade sa naučilo korčuľovať množstvo ľudí, ktorí by sa inak na korčule možno ani nepostavili. 

Aréna Sršňov (Michalovce - HK Sršne)
jäzva (jäzva)


V Košiciach sú momentálne už štyri ľadové plochy – Steel aréna má dve, je tu Crow Aréna, vaša Aréna Sršňov a blízko Košíc je aj štadión v Čani. Kraj plánuje výstavbu tréningovej haly na Medickej ulici. Nemáte ako majiteľ štadióna obavy z toho, že bude ľad nevyťažený?

MM: Vôbec nie a podporujem každého, kto chce postaviť nový štadión. Potrebujeme to. Potrebujeme ich však budovať hlavne v spádových oblastiach, v ktorých štadióny nemáme. A ak ich aj máme, tak sú v takom stave, že tam rodičia nedonesú deti. Pozrite sa na Rožňavu, kde nemá štadión bočné steny a v zime je v ňom ako v mrazničke. Pošlete tam dieťa na tréning ak je vonku mínus desať? Musíme vytvárať podmienky a u nás sa snažíme investovať do rozvoja. Teraz otvárame športovú materskú škôlku pre 20 detí, plánujeme fitness telocvičňu na zlepšenie suchej prípravy. Plánujeme bazén na regeneráciu, pretože ôsmaci a deviataci už potrebujú aj regeneráciu. Sme maličký klub, ale každý raz začínal a počty našich detí naznačujú správnosť našej cesty. Raz budeme mať možno aj kadetov, juniorov a možno aj seniorov. Na našom pozemku máme priestor pre ďalšiu halu, ktorá by už mohla mať aj väčšie hľadisko. Mojim snom je dať raz našim sedemnásť, osemnásťročným chlapcom šancu zahrať si v našom drese seniorskú súťaž na prvoligovej úrovni. Ukázať, že sa to dá aj v súkromných podmienkach.

V Trenčíne, Košiciach a naposledy aj v Žiline oznámili vznik Hokejových akadémií. V Prešovskom kraji ešte nič také nie je. Máte o to záujem?


ĽJ: Určite áno a o Akadémii prebiehajú intenzívne rozhovory. V Poprade máme na to všetky predpoklady – s výnimkou tréningovej haly. Ako som však už povedal, tú by mali začať stavať na jar. Rovnako tak máme prísľub od pána župana, že podporí vznik Akadémie v Poprade.

Často sa hovorí, že slovenský hokej dlho spal a teraz na to dopláca. Aký je váš názor?


ĽJ: Nechcem hovoriť, že sa tu spalo. Iste, niektoré veci sa zanedbali a nerobili sa systémovo. Nemožno však teraz iba nadávať na hokejové kluby, pretože som presvedčený o tom, že každý sa v rámci svojich možností snažil. Musíme sa pozrieť aj o prístup štátu či zväzu. Šport je závislý od financií a toto sú orgány, ktoré nastavujú základný rámec nášho fungovania. Momentálne je to postavené na ľuďoch, ktorí do toho dávajú vlastné peniaze a fungujú na báze fanatizmu. Ešte teda chvíľu potrvá, kým sa niektoré veci zmenia. Chuť pracovať tu však je. Máme kvalitných a oduševnených ľudí, musí si to však správne sadnúť a musíme tomu dať správy systém.


Všetci hovoríme o odchovancoch, ale kvótu pre cudzincov napĺňajú v podstate všetky kluby s výnimkou Liptovského Mikuláša. Viaceré kluby, vrátane vášho, majú dokonca legionárov osem a jeden tak musí sedieť na tribúne. Viete bežným hokejovým fanúšikom vysvetliť, prečo je ľahšie získať zahraničného hráča ako ponúknuť priestor vlastnému odchovancovi?

ĽJ: Poprad bol vždy klubom, ktorý si zakladal na odchovancoch a na tom sa nič nemení. Ja osobne som bol prvým zástancom toho, aby sa počet legionárov zredukoval hoci aj na troch hráčov. Vtedy by som sám neveril tomu, čo teraz poviem, ale kvótu siedmich legionárov považujem za optimálnu. Verte mi, chcel by som, aby hrali Slováci. Nemáme však dostatočne širokú základňu. Medzi juniorkou a mužským hokejom je veľká priepasť. Potom môže dochádzať k neúmernému nárastu ceny slovenských hráčov, ktorí nebudú ťažiť zo svojich kvalít, ale zo svojej národnosti. Väčšie kluby by si skúpili tých najlepších Slovákov a liga by sa rozdelila na tých, ktorí si vedia kúpiť kvalitných hráčov za veľké peniaze a na tých, ktorí budú platiť aj tak veľa, ale tú kvalitu mať nebudú. Aj preto sa investovalo do prvej ligy, ktorá by mala dávať priestor mladým hráčom a mala by ich vychovať pre extraligu. Poprad chce stavať na odchovancoch, ale tiež cítime, že je ich menej a menej.

Momentálne máte dokonca až deviatich legionárov. Ako to chcete riešiť?


ĽJ: Jeden legionár ešte pôjde preč a ostaneme na čísle 8. S tým, že máme dvoch českých brankárov a na zápasy tak bude chodiť iba jeden z nich. Náhradníkom bude Slovák a tým pádom neobmedzíme počet zahraničných hráčov v poli.

Kedy sa teda opäť dožijeme situácie, že sa nepôjdeme na juniorský šampionát zachraňovať, ale pôjdeme si tam po medailu?


MM: Ešte to potrvá, ale ak by som tomu neveril, tak nebudem robiť hokej. Mojou nádejou je práve fakt, že sme sa dokázali na východe spojiť. Ak budeme hrať každý na svojom piesočku, tak sa nikam neposunieme. V posledných štyroch mesiacoch však vznikla dobrá spolupráca, ktorá musí priniesť svoje ovocie. Ak prídeme jednotne na kongres a vieme, čo tam chceme požadovať, tak môžeme dosiahnuť veľké veci.

Odporúčame

Najnovšie z klubu: Poprad

Pozri viac

Najnovšie z ligy: Tipsport liga

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: Magazín

Pozri viac

ProFutbal.sk