Hokej.sk Hokej.sk

Po delovke Orra bol šesť týždňov v kóme. Johnston ho potom prijal do rodiny a vytvoril nesmrteľný rekord
zdroj:

Po delovke Orra bol šesť týždňov v kóme. Johnston ho potom prijal do rodiny a vytvoril nesmrteľný rekord

Dátum 22. marec je v histórii NHL spojený hneď s niekoľkými míľnikmi hráčov Bostonu Bruins. V roku 1970 pomohol Bobby Orr k víťazstvu 5:0 nad Minnesotou North Stars dvomi gólmi a dvoma asistenciami, čím sa stal prvým obrancom histórie s tridsiatimi gólmi v jednej sezóne. So 78 asistenciami zároveň prekonal predošlý rekord stanovený svojim tímovým kolegom Philom Espositom.

V súboji proti Minnesote sa stal navyše Johnny Bucyk prvým hráčom Bostonu, ktorému sa podarilo nastrieľať v drese s béčkom na hrudi 300 gólov.

Zo strany Orra to však nebolo 22. marca všetko. O päť rokov neskôr pomohol k triumfu 8:2 nad Washingtonom tri góly. Išlo o jeho posledný hetrik kariéry a s deviatimi hetrikmi sa stal v tomto smere najúspešnejším obrancom histórie.

Hlavnou hviezdou tohto článku však bude iný hráč Bostonu, ktorý vytvoril práve 22. marca neprekonateľný rekord. V roku 1964 sa totiž stal Eddie Johnston posledným brankárom hokejovej histórie, ktorému sa podarilo odchytať úplne všetky minúty sezóny.

Na svoj 70. zápas bez prestávky nastúpil proti Chicagu Blackhawks a jeho tím prehral 3:4. Podotýkame, že išlo o časy, kedy ešte tváre brankárov nechránili masky.

„Nemali sme rozum. Číslo na mojom drese odzrkadľovalo moje IQ. Mal som tam jednotku,“
pousmial sa Johnston pri spomienkach na svoje slávne časy pred pár rokmi v rozhovore pre ESPN.

Chytať bez masky by si už dnes netrúfol ani ten najväčší hazardér. Pred tým, ako však do NHL priniesol túto novinku Jacques Plante, však išlo o štandard. A práve Johnston bol jedným z brankárov, ktorí okúsili bolesť do sýtosti.

Svoj hororový moment zažil počas halloweenskeho sviatku v roku 1968. Počas predzápasovej rozcvičky v Detroite ho trafil bombardér Bobby Orr tak nešťastne, že sa Eddie ocitol na šesť týždňov v kóme.

Zranenie bolo natoľko vážne, že Johnston stratil takmer dvadsať kíl a v jeho hlave sa tvorili krvné zrazeniny. Jeho rodinní príslušníci ho chodili vytrvalo povzbudzovať k nemocničnému lôžku, kde sa za neho spoločne modlili. Zázrak prišiel po šiestich týždňoch. O tri týždne neskôr už bol späť na ľade.

„Tá Bobbyho rana ma poslala na šesť týždňov do kómy,
“ spomína Johnston. „Spomínam si, že vtedy prišli do Detroitu Glenn Hall so svojim tímom. Po tom, čo ma videl v nemocnici, nasadil si v ten deň prvýkrát brankársku masku. Pravda, neboli to masky, aké poznáme dnes. Vyzeralo to ako z hororu Piatok trinásteho. Ak vás trafil puk tvrdo, tak vám na tvári pribudlo pár stehov. Aspoň vám už však puky nelámali kosti. Dnes je už celková ochrana brankárov na úplne inej úrovni. Vďaka Bohu!“

Na Orra sa Johnston napriek ťažkému zraneniu nehneval.

Vôbec som sa na neho nehneval. Ešte aj teraz sme dobrými priateľmi a Bobby je dokonca krstným otcom jedného z mojich synov,“ upozornil Johnston, ktorý získal počas aktívnej kariéry dva Stanleyho poháre s Bostonom a tretí pridal v roku 2009 ako poradca Pittsburghu Penguins.

Priateľstvo medzi Johnstonom a Orrom má poriadne hlboké korene. „Ešte v roku 1966 za mnou prišiel jeho otec a povedal mi – bol by som rád, ak by si sa venoval môjmu synovi. V tom čase mal osemnásť rokov. Ja som sa trochu bránil a upozornil som ho, že nepatrím medzi vzorových hráčov a zvyknem chodiť do barov. Napriek tomu trval na to, že budem pre neho dobrým tútorom. Poviem pravdu, v tom čase som si z neho urobil svojho šoféra. Nosil ma z baru pomerne často, ale on sám nevypil alkohol až do svojich 21. narodenín. To môžem odprisahať.“

Slávny brankár sa veru nočnému životu nevyhýbal a legendárne sú hlavne jeho oslavy dvoch Stanleyho pohárov.

„V Bostone som vlastnil nočný klub s názvom E. J. Po tých tituloch sme boli otvorení 48 hodín bez prestávky. Postavili sme dvoch chlapcov pred dvere a tí vyberali vstupné. V bare sme mali pohár a záujem bol taký veľký, že pri prvom titule sme zarobili 15 000 a pri druhom 20 000 dolárov. Tie oslavy boli šialené,“
usmieva sa dnes už 84-ročná legenda.

Súčasťou osláv bola aj jazda v motorkách sajdkárach. „Posadili sme k sebe policajta, vzali sme si pár drinkov a vozili sme sa po meste. Chudáka policajta potom suspendovali na pár dní. Keď som však získal titul v Bostone, mohol som si robiť, čo som chcel. Keď som aj porušil nejaký zákon, zvalili to na niekoho iného.“

Po ukončení aktívnej kariéry sa stal Johnston úspešným trénerom a funkcionárom. Na vlastnej koži tak okúsil aj druhú stranu mince – hráčov, ktorí sa snažia utajiť svoje nočné žúry.

„Keď som bol trénerom Chicaga, tak som raz počas tripu v Bostone nachytal Dougieho Wilsona, ako sa v noci vracia na hotel. Bolo jasné, že nebol triezvy a poriadne som na neho nakričal. Na druhý deň sme však vyhrali 2:1. Môžete hádať, kto strelil víťazný gól! Veru, bol to práve Dougie a Chicago vtedy vyhralo v Bostone po štyroch či piatich rokoch,“
zalovil v pamäti Johnston a podobnú príhodu má aj zo svojich trénerských čias v Pittsburghu.

„Stalo sa to v Toronte. Na hoteli ma zastavil okolo polnoci jeden chlapík a požiadal ma o podpis do knihy. Urobil som tak a videl som, že som tam podpísaný ako jediný. Ráno som stretol toho chlapíka opäť a mal tam ďalších päť podpisov od mojich hráčov. Vzal som si teda tú knihu a pred tréningom som sa zverencov opýtal – kedy ste išli spať? Tvrdili mi, že boli v posteli v súlade s večierkou. A tak som sa ich opýtal, ako je možné, že sa do knihy podpisovali po mne. Nedal som im pokuty, ale chcel som im ukázať, že o ich ponocovaní veľmi dobre viem,
“ dodal s úsmevom 84-ročný legendárny brankár Eddie Johnston.

Zdroj: ESPN.com

Odporúčame

Najnovšie z klubu: Boston Bruins

Pozri viac

Najnovšie z ligy: NHL

Pozri viac

Najnovšie z kategórie: História

Pozri viac

ProFutbal.sk